V električke som uvidela plagát útulku a večer som si povedala, že to idem skúsiť.
V sobotu som prišla do útulku, kde na mňa pozeral hnedý psík s bielou škvrnou, a hneď sme si padli do oka.
Dobrovoľníčka mi vysvetlila, že sa volá Dunčo a že je trochu hanblivý, ale miluje prechádzky.
Kúpila som mu mäkký pelech, dve misky a pevné vodítko, lebo som chcela, aby sa u mňa cítil bezpečne.
Prvú noc chodil po byte a ticho kňučal, no keď som si sadla k nemu na zem, zaspal mi pri nohách.
Na druhý deň sme išli na sídliskový dvor, kde sa zoznámil so susedmi, a ja som si uvedomila, že budeme mať plné ruky práce.
Učil sa sedieť pri dverách, kým mu zapnem vodítko, a ja som sa učila byť trpezlivá, pretože všetko mu trvalo dlhšie.
Keď sa zľakol hlučného autobusu, skryla som mu hlavu do dlaní a upokojil sa, hoci sa mu ešte triasli labky.
Po týždni ma už vítal pri dverách, krútil chvostom ako vrtuľa a odniesol si hračku rovno na pelech.
O dva týždne sme sa vrátili do útulku s vrecúškom granúl a koláčmi pre dobrovoľníkov, aby som im poďakovala.
Dunčo tam nakoniec vošiel sebavedomo, akoby chcel ukázať, že má nový domov, a všetci sa usmievali.
Odvtedy stíham menej seriálov, ale máme viac radosti, lebo každý deň si pripomeniem, že sme si navzájom zachránili kus srdca.