Vonku lialo tak vytrvalo, až balkónové kvetináče plávali v hnedastej kaši.
V byte sa usadil tlmený šum dažďa, akoby niekto potichu triedil korálky, a všetko spomalil.
Kým radiátor syčal a kanvica fučala, rozložil som na stôl zošit s receptami po mame a rozmýšľal, čím ten deň „zachrániť“.
Do ulíc by ma nedostal ani čert, no doma sa človek začne motkať a vymýšľať hlúposti.
Zavolala suseda, že pri výťahu zase preteká, ale vraj sa to za dážďa jednoducho „patrí“ a netreba sa hneď zblázniť.
Tak som postavil panvicu na sporák, cesto sa ťahalo ako žuvačka a o chvíľu rozvoniavali palacinky so slivkovým lekvárom, takým, čo ho varila ešte starká v Banskej Bystrici.
Dažďové kvapky bubnovali na parapet tak rytmicky, až som si k tomu začal čítať staré listy, ktoré som roky nevedel vyhodiť.
V každom riadku sa zablysli mená, mestá, sľuby, a zdalo sa, že aj tie majú vlastné počasie, raz dusno, raz jasno.
Keď sa zrazu na pár minút vyjasnilo, z okna som uvidel mokré štrky na dvore a deti, ktoré si skúšali skákať cez kaluže, no mňa už viac zohriala para nad drezom a teplý vzduch z rúry.
Napokon som si urobil šálku čaju, prehodil deku cez ramená a povedal si, že niektoré dni je lepšie nechať, nech nás prejdú ako vlak, ktorý netreba stíhať.
Pršalo ďalej, ale v tej chvíli sa v byte rozhostil pokoj, čo sa nedá kúpiť, iba vyčkať.