Ráno poriadne lialo a mala som pohovor v malej firme pri Šafárikovom námestí.
Pri vchode sa mi roztriasli ruky, no povedala som si, že dýchaj a usmej sa.
Recepčná ma poslala do zasadačky, kde už čakali pán Hronec a dvaja kolegovia.
Začali sme sa baviť o škole a o tom, prečo chcem robiť marketing, ale zrazu som si vyliala trochu kávy na zošit.
Zamrzla som, no pán Hronec sa len zasmial, podal mi servítky a povedal, že to sa stáva.
Potom mi dali krátku úlohu: vymyslieť príspevok na sociálne siete pre novú kaviareň v Petržalke, a mala som na to päť minút.
Spomenula som si na letnú brigádu v stánku s koláčmi a navrhla som jednoduchý text s fotkou čerstvého koláča a pozvánkou na rannú kávu.
Kolegovia prikyvovali a pýtali sa, ako by som odpovedala na sťažnosť zákazníka, ktorý čakal príliš dlho.
Povedala som, že by som sa ospravedlnila, ponúkla malý bonus a vysvetlila, čo zlepšíme, lebo ľudia chcú hlavne slušný prístup.
Pohovor trval kratšie, než som čakala, a keď som vyšla na ulicu, aj v daždi sa mi kráčalo ľahko.
Poobede mi zavolali, že ma berú, a povedala som si, že som sa zbytočne bála.