V sobotu večer som piekol bábovku a cez otvorené okno sa niesol hukot sídliska, kým v telke bežal hokej.
Tesne pred treťou tretinou však všetko bliklo a byt pohltila tma, akoby niekto zhora vypol svet.
Najprv som si myslel, že mi len vyhodilo istič, no keď sa ozvali výkriky z chodby a výťah zostal zaseknutý medzi poschodiami, bolo jasné, že vypadla celá ulica.
Bábovka zostala v rúre, polosurová a beznádejne chladnúca, a ja som naslepo hľadal sviečky, ktoré som si odkladal „na horšie časy“.
Na spoločnej chodbe sa už zbiehali susedia: pani Horváthová s baterkou na čele, študentka z ôsmeho s kockou vosku a pán správca, ktorý nervózne štrngal kľúčmi.
Niekto priniesol staré tranzistorové rádio na baterky, a tak sme sa, sediac na schodoch, započúvali do komentára, ktorý znel medzi šuchotom kabátov a detským smiechom prekvapivo slávnostne.
Hoci v bytoch prestali fungovať rúry aj nabíjačky, rozhovory sa rozsvietili rýchlejšie než žiarovky: zrazu sme vedeli, kto pestuje paradajky na balkóne a kto hráva v kapele.
Správca medzitým behal do suterénu a späť, prehadzujúc páčky na rozvádzači, lenže elektrina sa tvárila dotknuto a nedala sa uprosiť.
Keď sme na rádiu začuli, že naši dali gól, schodisko zaburácalo potleskom, hoci sme na obrazovky len smutne mávali.
V tej chvíli, akoby sa hanbila, sieť ožila: svetlá preblikli, výťah sa s povzdychom spustil a rúra zaspievala ten známy tón.
Bábovku som síce zachraňoval s malou dušičkou, ale keď som rozkrojil prvý krajec a odniesol ho na chodbu, zdieľali sme ho tak, akoby patril celému vchodu.
Napriek krátkemu výpadku ostal večer dlhý a vzácny, lebo sa ukázalo, že keď sa vypne elektrina, zapne sa susedstvo.